Ahojte priatelia, ešte pridám čo sme nestihli počas natáčania. A teda: 1) 4 "piliere" hanby 2) bežné obranné reakcie a mechanizmy pred hanbou Aby to celé bolo jednoduchšie uchopiteľné, napíšem o štyroch základných potrebách človeka, ktorých neprítomnosť vlastne spúšťa pocity hanby. Viaceré výskumy sa zhodli na dôležitosti láskavého očného kontaktu v detstve pre vývoj mozgu. V prvom pohľade našej mamy, otca, možnosti nachádzať bezdôvodnú lásku cez ich zrkadlenie. Spojením očného kontaktu byť láskavo videný a spoznaný. Rešpektovaný so svojimi potrebami, emóciami a telesným stavom adekvátnym dotykom, pohladením. Toto hovorí o našej potrebe Uznania, toho že ma niekto vidí a ja sa vidím cez neho. Našej jedinečnosti, výnimočnosti. Zdá sa teda, že oko je orgánom hanby alebo uznania! Alebo inak povedané - záleží ČI a AKO sa na niekoho v detstve pozerajú. A záleží ako sa na niekoho pozeráme v dospelosti. Nevytvorenie očného kontaktu je najbežnejšia forma vytvorenia a udržania vzdialenosti. Hanba je určitá forma strachu, ktorá môže byť vyvolaná aj iba nesúhlasným pohľadom či neúctivým dotykom. Tu sa pridáva ďalšia téma, potreba Ochrany. Láskavej vedomej blízkosti, ktorá nás v ranom veku chráni pred pohľadmi alebo dotykmi ľudí, ktorí nás nemilujú tak ako naši blízky. Cez to si vieme vyvinúť dostatočnú schopnosť ochrany vlastnej identity v dospievaní a dospelosti. Náročné je to v okamihu, keď sme takúto formu ochrany od blízkych nedostali. Často si dospelý z detí uťahujú, robia srandu, tlačia na nich. Zahanbení je toľko spôsobov! Malé dieťa to vníma úplne inak než dospelý, nemá ten filter ktorý zmenší dopad slova či nahnevaného dotyku. Zažíva to priamo, môže sa cítiť že ono je dôvodom prečo nedostáva lásku. Že ono je chybou... a vtedy je ochotné ( nie že by malo na výber) správať sa tak, aby bolo hromozvodom, menej chcelo, prípadne jedlo i keď nechce. Vieme si asi všetci niečo predstaviť. Výsledkom teda môže byť pri dodržaní základnej ochrany našej integrity v detstve schopnosť sa chrániť v dospelosti. Opakom je neschopnosť sa chrániť v rôznych aspektoch. Napr. chránenie si svojej sebalásky, potrieb, seba- uznania a seba-ocenenia. Tretia časť zo štyroch v tomto vyvažovacom mechanizme je Príslušnosť. (odporúčam knižku Přináležení) Niekam patriť je od začiatku existenciálne. Malé dieťa sa o seba nevie postarať samé, potrebuje na to ostatných. Tí ho môžu s láskou vítať, nechávať ho pocítiť že tam má v rodine svoje dobré miesto práve tak ako je. Že má nárok na svoje povinnosti i výsady. Niekam nepatriť či neprináležať sa rovná existenciálnemu ohrozeniu, smrti. Preto sa v dospelosti občas nájdeme v situáciách kedy sme ochotný zradiť svoju intuíciu, sebaúctu len aby sme niekam patrili. Pokiaľ nemáme silný pocit zázemia, koreňov, spojenia so svojím pôvodom a so zemou. Jasne že to všetko sa dá zmeniť, naplniť sa. To je však väčšinou práca v dospelosti, prebratie vlastnej zodpovednosti za svoj stav, život a napĺňanie svojho hlbokého sna. Práve hlad po príslušnosti a uznaní je tým, prečo niekto nasleduje tyranov pokiaľ mu dajú vo svojich štruktúrach pevné miesto, prečo sa oženíme i keď nemilujeme naozaj, prípadne má niekto 40 a stále býva u rodičov. Štvrtou časťou skladačky je Integrita. Byť verný sám sebe, svojmu srdcu, inštinktom... pocitom hanby keď sa objavia. Môcť byť tým všetkým čím sme. Ak nepodporujeme svoju integritu, keď sme dlžný sami sebe, tiež pociťujeme hanbu. Toto je časť, kde sa veľmi silne spájajú predošlé tri základné potreby človeka: Uznanie, Ochrana a Príslušnosť. Ich zdravá prítomnosť od počatia cez narodenie a dospievanie je hlavným faktorom ako sme sami so sebou. Cestou z hanby je pre mňa určite láskavá zvedavosť. Pretože hanba má v sebe posolstvo. Tajomstvo. Má svoj účel a význam. To všetko nám umožňuje žiť s úctou k sebe samému, k druhým, k životu ktorý sa cezo mňa chce prejaviť empatickým spôsobom. Ako vraví Dr. Stephan Marks: Hanba má niečo dosiahnuť – je strážcom ľudskej dôstojnosti. Niektoré bežné obranné mechanizmy voči hanbe: • Ak nechceme cítiť vlastnú hanbu, sú iný nútení sa hanbiť: sú zahanbení, zosmiešňovaný, opovrhovaný, exponovaný, na okraji atď. => to, pre čo sa hanbíme, premietame do ostatných
 • Pomocou nezrozumiteľnosti sa človek snaží byť nenapadnuteľný: ostatní sa tak budú cítiť neschopní, nekompetentný
 • človek neukazuje žiadnu "slabosť", zraniteľné city ako je láskavosť, alebo nádej, ale prejavuje len negatívne alebo cynické emócie.
 • človek ukazuje navonok jeho fasádu arogancie, takže nikto nemôže rozpoznať vlastné pochybnosti.
• Je aktívny skôr než pasívny, skôr útočník, než by vydržal nebrániť sa pomocou: priekov, hnevu, násilia.
 • Urobíme sa že sme naozaj malý, neviditeľný, vzdávame sa tak, aby sme neboli zahanbený
 • Chováme sa "poslušne", aby sme zapadli, disciplinovano a pracovito. Takéto ambície môžu mať za následok extrémne myslenie a perfekcionizmus.
 • Ak je hanba vnímaná ako život ohrozujúca, čiže to byť chytený pri chybe, musí byť skrytá za každú cenu lžou, výhovorkou, zdôvodnením alebo obviňovaním ostatných
 • Mäkké, zraniteľné emócie sú zmrazené (citová otupenosť); toto môže viesť k chronickej nude, depresie alebo samovražde ("lepšia mŕtvy ako zahanbený")
 • Pocity hanby môžu byť znecitlivené užívaním drog a tým sú neskôr pocity hanby často ešte viac posilnené ("Hanbím sa, pretože som pil a pijem, pretože sa hanbím"). Hanba a obrana pred ňou bola vždy i funkciou skupiny, organizácie alebo spoločnosti, "zahanbuj a panuj". K šikanovaniu sa často ľudia uchýlia ako k obrane pred vlastnou hanbou. Marek Bohunický – www.skolacloveka.sk

dobry den, prosim vas dalo by sa aspon v kratkosti zhrnut ktore su tie styri zakladne kamene? v podcaste sme zmienili jeden (byt videny) ale nejako som nezaregistroval tie tri zostavajuce. dakujem. Kamil